Veselé príbehy mojej dcéry a jej nápadníkov - časť prvá - prevencia nadovšetko

Pred rokom sme sa presťahovali z paneláka na periféru mesta. Obávala som sa, ako túto zmenu moja rušného života chtivá dcéra znesie, no po jej zistení, že početnú časť obyvateľstva našej ulice tvoria chlapci, ktorí by mohli pripadať do úvahy ako potenciálni nápadníci, som vedela, že nové bydlisko si hneď obľúbi.

Hneď v prvé dni opantala svojím vodcovským štýlom polku ulice. Najviac na to doplatil najmenší Lukáš, ktorý ako predškolák nevedel písať. Čuča si totiž zmyslela, že z ponúk nápadníkov uprednostní toho, kto jej napíše najkrajší list. Netušila som o tom, až kým neprišla suseda, Lukášova mama, že Lukáš celé popoludnie s plačom prosil svojho otca, aby v jeho mene napísal pekný ľúbostný list. Nechcela som veriť tomu, čo moja dcéra dokáže, až kým som podľa lístočka "tu hádžte listy pre Andrejku" s rukopisom našej opice, prilepeného na našej schránke nezistila, že je tomu skutočne tak.

Lukáša našťastie spracovali rodičia a vysvetlili mu, že Andrejka je preňho "stará". Jeho brata Peťa však spracovať nestihli. Neviem, aký list vhodil do našej schránky, isté však je, že musel byť najkrajší, pretože na druhý deň mi opäť zvonila suseda. Vraj - Lukáš prišiel žalovať, že naši dvaja sa bozkávajú v ich senníku cez mikroténový sáčok. Skoro som odpadla, ale preglgla som a jediné, na čo som sa zmohla, bola otázka: čo ten sáčok? Moja dcéra zareagovala skutočne pohotovo: no, aby som nechytila AIDS.